Všetko, čo som nikdy nechcela vedieť o sexe, a musela som sa opýtať

Autor: Nataša Holinová | 15.8.2012 o 9:17 | (upravené 15.8.2012 o 10:44) Karma článku: 14,14 | Prečítané:  39148x

Stáva sa to: obrátia sa na človeka úplne cudzie postavy a žiadajú o pomoc. Občas sú to úplné nezmysly, ale toto nebol ten prípad. Vyobracala som ju, ako som vedela. Elementárne otázky zazneli najprv na diaľku, potom aj osobne. Odpovede neposkytli ani jedinú pochybnosť. Je tu masový znásilňovač a spravodlivosť ďaleko.

Koncom leta 2011 sme sa s obeťou stretli a rozprávali sa vyše hodiny na obede. Bola pokojná a mala normálny hlas. Je blbé volať ju „obeť“, ale ona je obeť ako z učebnice a falošné meno jej vymýšľať nebudem.

Potom sme odkráčali do Aliancie žien na dohodnutú schôdzku s psychoterapeutkou, ktorá sa venuje obetiam násilia. To bol pre mňa celkom silný zážitok, lebo som ju po prvýkrát počula rozprávať všetko dopodrobna. Sedeli sme tam bez pár minút štyri a pol hodiny, z toho asi dve hodiny som mala nutkanie povedať terapeutke: „Ten hlas si nevšímajte, ona vie rozprávať aj normálne.“ Ten vysoký, priškripnutý hlas a obsah rozprávania ma párkrát donútil odbehnúť na záchod odsmrknúť si. Zaujímavé na tej schôdzke nebolo len to čudné dojatie všetkých prítomných, ale najmä zistenie, ako sa dajú rôzne prekážky rozmeniť na drobné, a tak aspoň teoreticky prekonať, hoci stotožniť sa s tým je už ťažšie, ako sa ukázalo. Obeť vyšla von usmiata a ja ako zbitý pes.

Babrem sa s tým už skoro rok – špinavého času, lebo mám svoj život a svoju robotu. Bolo mi smiešne, že fičím o desiatej večer po diaľnici niekam do psej matere na rande s policajtom ako v detektívke. Už menej komický bol jeho návrh, že si nebudeme mailovať cez jeho adresu na vizitke, kde je za zavináčom minv, ale zo súkromnej adresy.

Babrem sa s tým už skoro rok, presnorila som hromady písomných materiálov s tým spojených, oslovila kopec ľudí a dostala sa do iks slepých uličiek. Účelom bolo hlavne nájsť ďalšie obete dotyčného. A dospela som na hranice svojich možností. Dôvod je jednoduchý – niet obetí ochotných vypovedať. Ich dôvody sú rôzne – buď to pokladajú za uzavretú kapitolu, ku ktorej sa nechcú vracať, lebo si myslia, že ich to nedobehne, alebo sa boja polície, súdov, médií, škandálov, výsluchov, konfrontácií, páchateľa, verejného stigmatizovania, prezradenia v rodine - stačí si vybrať.

Ani tá prvá na políciu nešla.

„Prečo?“ spýtala sa logicky majorka, ktorá by to vyšetrovala, keby.

„Lebo to nedokázala,“ povedala som, lebo obeť vedľa mňa mlčala ako hrob. „Niekedy to nejde.“

Požiadavka orgánov, aby znásilnená žena šla okamžite na políciu a neumyla si ani len ruky, sa dá pochopiť. Taká žena je zbierka dôkazov a chvíľu sa s ňou bude zaobchádzať ako s vrecom materiálu. No vysvetľujte to niekomu, kto bol celý prvý týždeň po udalosti doslova nepríčetný. Vysvetlite obeti, že mala ísť hneď k doktorovi, keď jačala aj na svojich blízkych, čo šli meter okolo nej, nech sa k nej nikto nepribližuje. Samozrejme, že okamžite oprala všetko, čo mala na sebe - je to pochopiteľná reakcia na pocit pošpinenia a poníženia.

A tak sa stalo, že dnešná situácia sa nazýva dôkazná núdza. Dôkazy sú iného rázu než obvykle a ležia niekde, kam sa polícia dostane len s povoleniami prokuratúry. Keby sme mali čo i len jedinú výpoveď, tieto povolenia sa dnes možno podarí získať. Keby sme mali dve, situácia by sa radikálne otočila v prospech obetí a už by to možno vôbec nezáviselo od tých dôkazov. Zároveň každý ďalší krok zvyšuje riziko, že sa páchateľ o seba postará a ukáže nám dlhý nos. Samozrejme, ja sa dotyčnému do bytu nevlámem.

Ja sa nemôžem starať o všetky obete, ktoré teraz doma premýšľajú, čo sa im to stalo, a netušia, čo s tým. Ale viem, že sú a že ich je veľa. Chcem ich skoordinovať s pomocou, o ktorej už vieme, že existuje. Dúfam, že sa prihlásia na polícii alebo Aliancii žien či mne, lebo ak vás bude viac, tento prípad nebude stratený. Dnes vieme o štyroch obetiach jedného páchateľa, takže sa dajú predpokladať desiatky. Počet obetí ochotných vypovedať je v tejto chvíli nula. Kým nulou zostane, nie je nič, čo by sme s tým mohli legálne urobiť a dotyčného zastaviť.

Nútiť obete k výpovedi nikdy nebudem. Ani prehovárať.

Myslím si však, že sa z toho nikdy nevyhrabú samy. Myslím si dokonca, že je to obyčajná fyzika: sila nejakej intenzity verzus sila inej intenzity, akcia a reakcia. Existuje spôsob, ako zvýšiť svoju silu, ergo zlikvidovať svoje slabé postavenie voči páchateľovi. Nie je to typ páchateľa, ktorého by som sa napríklad ja mala báť. A ani obete nemusia mať z neho strach. Tento typ je odvážny iba vtedy, keď má možnosť zaútočiť na slabšieho vo svojom prostredí a bez svedkov - a toto jeho obete dobre vedia. Iným slovom, je to zbabelec a je reálne dostať ho. A traumatizovaná obeť by sa nemala liečiť iba tabletkami, ale najmä protiútokom za pomoci orgánov.

Prečo sa možno až 95 % obetí nikdy neprihlási na polícii? Zisťovala som to a napriek katastrofálnym slovenským pomerom tvrdím, že sú to často prekonateľné ťažkosti.

Pre mňa je neuveriteľné zistenie, že takýto vážny trestný čin je u nás takmer úplne prehliadaný, skoro ako keby bol legálny. Nielen diskusie pod článkami o znásilneniach bývajú horor, ale často aj články samotné. Ako to, že máme tak bohovsky jasno v tom, že ženy v Afganistane trpia, ale na znásilnenie je citlivosť taká slabá, že nedokážeme ukázať prstom na páchateľa? Miesto toho ukazujeme na obeť: Čo tam liezla? Určite bola promiskuitná už predtým. Čo mala na sebe a koľko mala vypité? No jasné. Keď si odborníci pre to práve nemlátia hlavu o stenu, volajú to sekundárna viktimizácia.

S inou treťosektorovou osobou, ktorá na tejto veci úzko spolupracuje, sme sa zhodli, že zase raz suplujeme štát a „našej“ obeti poskytujeme servis, ktorý potrebuje a ktorý neexistuje, teda nie v organizovanej a všeobecne dostupnej podobe. V prípade „našej“ obete neplatí, že zlyhala polícia, kam nešla, ale škandalóznym spôsobom zlyhali určití psychológovia a lekári. Jej súčasná psychologička (nie z Aliancie, ale štátna posila) sa tak razantne odmietla namočiť do prípadu, že nie je ochotná robiť jej podporu pri výsluchu. Na mieste tejto znásilnenej ženy porozmýšľam o takej čerešničke na torte, že zažalovať Slovensko v Štrasburgu. Je totiž neskutočné, kto všetko - štátom platený - ju odpinkol aj s jej rozprávaním a ťažkosťami.

Nechcem už rozprávať, čo všetko nefunguje, chcem obetiam odkázať, že sa to dá – keď sa chce. Keby sa náhodou na polícii prihlásili obete práve tohto páchateľa, o ktorom píšem, je mi potešením informovať ich, že budú prijaté s väčším pochopením, než sa dá štandardne očakávať, pretože polícia už o ňom vie a berie to vážne. Pracuje tam fascinujúci policajt, ktorý mi na záver povedal, že si mám dávať pozor, keďže vírim hladinu okolo tohto násilníka. Keď som sa spamätala z toľkej starostlivosti o moju osobu, ubezpečila som ho, že schôdzky s neznámymi ľuďmi si dávam zásadne na verejných miestach, čo mi radil. Ďalej je v tomto okrese samozrejmé, že výsluch by viedla žena a vypočúvaná môže mať pri sebe psychológa.

Nevenujem sa už tomu, čo mi na polícii v inom okrese bolo ešte smiešnejšie než odpovede policajnej hovorkyne, ktoré fakt stáli za to. Videla som zvnútra viac fízlic ako bežný delikvent a vytvorila som si návyk skákať s úsmevom do rozbabranej témy, ako niečo nejde, a pýtať sa, na koho presne sa obráti Kaliňák, keď sa to stane jeho neteri. Táto polodebilná otázka nosila zaujímavé odpovede a vyludzovala na tvárach vynikajúce výrazy.

Pestujem si nádej, že aj týmto spôsobom sa nám jedného dňa podarí priblížiť k stavu, že sa obete budú na každej polícii cítiť komfortne ako v americkom filme a riešiť veci s pocitom, že spravodlivosť stojí za nimi.

Niektoré obete sa nazdávajú, že kdesi špitnú čosi o tom, čo sa udialo, a páchateľ bude na druhý deň za mrežami. Síce chápem, že sa im stalo niečo, čo si ja absolútne nedokážem predstaviť, ony však musia pochopiť, že ten človek má právo na obhajobu a mal by ho aj v tom utopickom komfortnom systéme. Obeti môžeme veriť, koľko chceme, keď nie je ochotná zopakovať svoj príbeh na polícii aspoň raz. Zistila som, že stačí jediný raz – pokiaľ povie, že konfrontáciu by nezvládla, môžu si jej jediný výsluch natočiť videokamerou a tento záznam možno postačí súdu, čo je postup, ktorý sa používa aj pri maloletých svedkoch, keď podľa zákona nie je možné vypočúvať ich viackrát.

Chápem, že obeť má strach. Patrí to do kategórie vecí, ktoré môžeme druhému len uveriť podobne ako pocity šťastia či nešťastia. Ale strach sa dá prekonať a je to veľmi povznášajúce.

Pozrime sa na vaše eventuálne námietky zaradom:

Páchateľ je známy človek - mne nikto neuverí.

To je predpoklad, na ktorom stavia páchateľ. To je zdroj jeho sily aj psychického terorizovania obete. No keď sa nad tým lepšie zamyslíte, pre orgány činné v trestnom konaní je to úplne bezobsažné. Takým známym ľuďom ako bývalý šéf MMF a francúzsky minister financií Strauss-Kahn alebo český doktor Barták pomohli za mreže práve výpovede obetí. Porozmýšľajte - aj keby to bol neviem kto, môže mať ten človek skutočne vplyv?

Mám depresiu, prípadne iné psychiatrické diagnózy - pre orgány nie som dosť dôveryhodná.

Museli by ste mať ochorenie podľa súdnoznaleckého posudku sprevádzané minimálne bludmi, aby to hralo úlohu. Naopak, posttraumatická stresová porucha môže svedčiť vo váš prospech.

Dozvie sa to moja rodina a to nechcem.

Pokiaľ sa vo vašej rodine naozaj nedá hrať s odkrytými kartami, čo je ideálny prípad, dá sa účinne zabrániť tomu, aby sa to ktokoľvek dozvedel. Volať rodine nikto nebude a pre úradnú korešpondenciu policajtom dáte inú kontaktnú adresu, než je vaše bydlisko, napríklad ku kamarátke.

Keď sa toho chytia policajti, advokáti, súdy, môžem z ich strany zažiť všeličo nepekné.

Áno, keď sa do toho pustíte, príde moment, keď celý proces prestanete režírovať. Sú však spôsoby, ako sa maximálne ochrániť, a v praxi to znamená prikryť sa odborníkmi z mimovládok, ktoré sa tomu venujú, a nie odvčera. Vojsť už prvýkrát na políciu v informovanom stave môže znamenať veľa a dá sa to celkom bezbolestne zariadiť.

Môžem síce všeličo, ale nie podať za vás výpoveď. To je snáď jediná vec, ktorú za vás nikto neurobí. A keď máme chápavých policajtov a chápavú okresnú prokuratúru, máme napoly vyhrané. Tiež vám musím povedať to, čo som povedala tej „mojej“: lepšie podmienky nikdy nebudú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?