Ľudské práva nemajú peknú tvár

Autor: Nataša Holinová | 13.1.2013 o 12:41 | (upravené 13.1.2014 o 12:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  140x

Rozhovor s Idou Želinskou bol pôvodne publikovaný v časopise Nota bene.

Aj keď IDA ŽELINSKÁ videla už priveľa absurdít a neprávostí, jej život stále zostáva spojený so sociálnou prácou a ochranou práv človeka, ktorý potrebuje pomoc.

Ako ste sa dostali k sociálnej práci? Sociálne cítenie v stredoškolskom období?

Je to oveľa jednoduchšie. Vyhodili ma z Vysokej školy ekonomickej a za rok pauzy som pochopila, že treba mať vysokoškolské vzdelanie. Prijali ma na niekoľko škôl a racionálne som sa rozhodla pre to, čomu som vôbec nerozumela, čiže pre sociálnu prácu. Trafila som vynikajúci ročník: Jano Gabura, Vlado Labáth, Dušan Ondrušek, Hela Woleková, Iveta Radičová. Učila ma najkvalitnejšia zostava, aká vtedy mohla byť.

Sociálna práca je dnes veľmi sprofanovaný odbor. Vtedy patrila medzi kvalitné študijné odbory?

Ja som študovala v rokoch 1992 - 1997 a za to štúdium dám ruku do ohňa. Strašne sme chceli robiť to, čo nás učili. Je otázne, kto učí sociálnu prácu teraz: či opäť praktici, alebo ľudia, ktorí sa tam zabetónovali.

Keď vypukol škandál s Figeľovou prácou, ľudí ani neprekvapilo, že ju obhájil práve na sociálnej práci.

To nie je problém Figeľa, ale ľudí, ktorí mu ten titul dali. Pre mňa bol najabsurdnejší jeden výskum spred asi štyroch rokov, podľa ktorého 70 percent absolventov sociálnej práce chce byť referentmi v štátnej správe. Ja som chcela byť čímkoľvek, čoho sa týka sociálna práca, ale povolanie referenta mi ani na um nezišlo. Lenže oni tam už boli - zo sociálnej práce sa stal doškoľovák pre ľudí, čo nemali vzdelanie, ale roky pracovali ako sociálni pracovníci na úradoch práce, v domovoch sociálnych služieb, v detských domovoch. Zároveň škola nijako nezmenila kvalitu tohto kádra.

Do čoho ste sa pustili po škole?

Mala som veľké šťastie, že polovica môjho profesionálneho života je spojená s Detským fondom Slovenskej republiky, čo je organizácia, ktorá chráni práva dieťaťa. Mala som možnosť robiť sociálne poradenstvo tak, ako ho cítim - založené na vzťahu k človeku, ktorý potrebuje pomoc. Robila som skríningy sociálnych problémov, s týranými ženami, chuligánmi, užívateľmi drog a zároveň som sa mohla stále dotýkať ľudských a občianskych práv. Moja celoživotná téma je, či je klient sociálnej služby iba konzumentom toho, čo mu podložíme, alebo či má aj vo veľmi nevýhodnej situácii šancu nejako ovplyvňovať to, akým smerom pomoc ide.

A má šancu to ovplyvňovať?

Sú obdobia, keď som čoraz väčší skeptik, lebo som videla už priveľa absurdít a neprávostí, ktoré sa dejú ľuďom v zlej situácii. A potom zrazu prídem k prípadu, kde klient s dostatkom odvahy ide do boja, hoci mu je zle a ublížili mu. A medzi kopcom ľudí, ktorí v sociálnej oblasti nemajú čo robiť, sa odrazu nájde ďalší kopec ľudí, ktorí sa dokážu za svojich klientov postaviť. V priestore mimovládnych organizácií je klient stále človekom, pretože bez neho by neexistovali. Klientske a bazálne občianske práva sa ma často dotýkajú práve vtedy, keď vleziem do inštitúcie, ktorá jediná môže rozhodnúť o tom, akú pomoc klient získa: „iba my, čo dávame papier hore so štátnym znakom a dole s okrúhlou pečiatkou, ti môžeme pomôcť."

Keď niekomu odmalička určujú, ako presne bude jeho život vyzerať, ako sa prepracuje k takému vôľovému výkonu, že nie je pasívny a zmôže sa aj na odpor?

Musí stretnúť jedného človeka, od ktorého sa to naučí. Moja cesta k tomu, že som sa prestala báť inštitúcií, viedla cez chalana, ktorého za 19 rokov jeho života preložili sedemnásťkrát - z jedného detského domova do druhého a do polepšovne. Vravela som si: aký človek s akými vôľovými vlastnosťami by bol zo mňa, keby ma každý rok preložili niekde inde? No v jeho živote sa objavila Marta Šimečková - jediná, kto tohto chalana poznal kontinuálne deväť rokov. Začala sa veľmi tvrdo biť za jeho ľudské práva - zverejnením neprávostí, sťažnosťami. Nikomu inému na ňom nezáležalo, lebo každý odborník ho stretol iba na pár mesiacov. A vďaka nej sa prestal báť.

Vy ste sa báli inštitúcií v akom zmysle?

Ja sa stále bojím - že sa dostanem do stavu, keď prestane platiť zákonnosť. Skúste poslať na sociálku dieťa z detského domova, nech nahliadne do svojho spisu. Veľa sociálnych pracovníkov tvrdí, že to umožní, ale nie je to pravda. Málo právne zdatnému človeku povedia, že nemá dôvod. A on sa zľakne. Bežný klient nepovie sociálnej pracovníčke: Mám na to nárok. Bude sa báť, lebo ona riadi jeho život. Pokiaľ nie je úradník nastavený rovnocenne klientovi, ak nepristupuje s úctou k jeho osudu, tak je mu jedno, že klient má ľudské práva. Ľudské práva nemajú peknú tvár. Klienti sociálnych inštitúcií sú často nedôveryhodní, klamú, kradnú, ale to neznamená, že nemajú práva. Práve naopak. To sú šialené situácie, keď administratívna autorita máva opečiatkovaným papierom, ktorému klient nerozumie. A ich moc nad osudmi je obrovská. Sociálni pracovníci sú napríklad tí, čo pripravia podklad tak, aby sudkyňa pochopila, že decko treba prásknuť do polepšovne.

Takže suplujú súd?

Deti idú do inštitúcií so súhlasom úradníkov sociálno-právnej ochrany, ktorí píšu posudky na základe informácií iných úradníkov. A tam sú často popísané nedokázateľné veci. Dospelého nezavriete na rok do basy, keď mu nedokážete krádež, ale decko do polepšovne pokojne. A ja mám strach z tejto moci.

Prečo má sociálna pracovníčka úprimne väčšiu dôveru k inštitúcii než k jednotlivcovi - rodičovi, pestúnovi a podobne?

Pokiaľ nebude predstaviteľ štátu postavený na úroveň akéhokoľvek občana, dovtedy to bude takto fungovať. A preto sa musí spochybniť proces, akým sú klienti posudzovaní.

V reedukačných domovoch sú buď páchatelia závažných trestných činov, ktorí patria do väzenia pre mladistvých, alebo obete trestných činov. Iným slovom, podľa mňa tam nepatrí nikto. Čo si o tom myslíte?

Ja sa pýtam, kto pripravoval podklady pre tieto deti.

O umiestnení dieťaťa, ktoré zrejme zneužíval otec, a obaja rodičia tvrdia, že klame, nerozhodoval žiadny súd, ale rodičia.

Kde je sociálny pracovník tohto dieťaťa, ktorý mal začať pripravovať podklady a vnímať všetkých ostatných ľudí okolo? Aké úkony urobil? Ako ochránil to dieťa? Ako hľadal špecializované zariadenie? Prečo dal dieťa do bežného reedukačného domova, keď je to obeť násilia? Ale pozor: krivá výpoveď sa môže týkať aj dieťaťa. Preto by mal celý proces posudzovania prebehnúť nepriestrelne.

Prípad, kde určite nešlo o krivú výpoveď, bolo dievča predané do zahraničia na prostitúciu. Mala 16 rokov a príšerné zážitky, napríklad ju mlátili reťazami. Keď sa jej podarilo ujsť, dali ju do reedukačného domova.

Opäť sa pýtam: prečo reedukačný domov? Prečo školské zariadenie? Veď to je obeť. S obeťami to nie je tak, že ich umyjeme od krvi, oprášime, potom nám poďakujú a budú do konca života posielať pohľadnicu k Vianociam. Takto obete nevyzerajú. Obete sú arogantné, drzé, lebo prišli o elementárnu istotu, pretože im niekto ublížil tak, že prestali veriť ľuďom. Tak prečo by mali veriť nám? Alebo vám?

Aká je úloha sociálneho kurátora, ktorý má dieťa v reedukačnom domove?

Mal by zabezpečiť, aby sa s dieťaťom narábalo zákonne. Keď sociálna pracovníčka povie, že dieťa pôjde do reedukačného domova, nie je to zákonné rozhodnutie. Voči nedôveryhodným rodičom sme veľmi tvrdí. Keď zlyhá detský domov, necháme ho fungovať ďalej, len posunieme decko zase o budovu ďalej.

Iste nie je zložitý výklad zákona, ktorý tvrdí, že čokoľvek je lepšie ako ústavná výchova. Zákon 305 sa však zmieňuje o „najlepšom záujme dieťaťa", a to je oveľa vágnejšia formulácia. Čo je to najlepší záujem dieťaťa?

Po pätnástich rokoch v sociálnej práci neviem, ako sa hodnotí najlepší záujem dieťaťa, lebo je to veľmi subjektívne.

Príklad: dve uvažujúce osoby sa pri pohľade na kolóniu bezdomovcov nezhodnú, či je v najlepšom záujme ich dieťaťa, aby s nimi žilo. Neviem si predstaviť, že chodí do školy a v chorobe má posteľ a teplý čaj.

Tu musí štát definovať, čo je najlepší záujem dieťaťa. Inak sa nemáme o čo oprieť, keď sa my dve posadíme pred tú kolóniu a budeme ju posudzovať. My dve rozhodnúť nemusíme, úradníčka musí. Zároveň treba povedať aj to, že štát sa o ľudí, čo rozhodujú v prvej línii o osudoch, roky nestará a nemajú žiadnu supervíziu, vzdelávanie ani manuál. Som presvedčená, že 90 percent sociálnych pracovníkov nechce zneužívať moc, ale keď ste nepostihnuteľní, naučíte sa to za jediný rok.

Ako sa dá zlepšiť systém kontroly sociálnych pracovníkov?

Stále dúfam, že sa podarí nájsť jedno dôveryhodné dieťa, ktoré prešlo peklom v inštitúciách, a postaviť systém pred súd. Keď sa nám to podarí a padne prvé odškodné, začne sa to meniť.

Môže vôbec dieťa, čo prešlo mnohými inštitúciami a nalepila sa naň kopa bahna, byť ešte dôveryhodné?

A vy sa pýtate, prečo sa bojím inštitúcií? Pre toto. Keď vyleziete z bahna, akí dôveryhodní budete pre ďalšiu inštitúciu - súd?

Za tie roky nepoznáte jediné dieťa, na ktorom by sa tento precedens dal postaviť?

To je o našom strachu. Možno existujú sudcovia, ktorým bude jedno, či je dieťa dôveryhodné, a budú im stačiť dôkazy, ale nejde o to, aby sme našli to dieťa, ale aby sme sa zbavili strachu.

Čo sa týka menších zmien, písali ste otvorený list Ivanovi Jurášovi a Lucii Nicholsonovej. Podpísali ste sa spolu s Natáliou Blahovou, Lacom Ďurkovičom a ďalšími ľuďmi. Malo to nejaké výsledky?

Nie, samozrejme. Ten list bol tiež o moci.

Bol veľmi konkrétne o tom, čo nefunguje na konkrétnom odbore.

Ten odbor funguje nepohnute ďalej.

Na čom to zlyhalo?

Možno sme to zle napísali. (smiech) Z toho listu vzišla jediná interná norma, ktorú sa chystáme teraz napadnúť, pretože je nezákonná. Zavrela všetky rozvodové spisy na celom Slovensku. Rodič nemôže v priebehu rozvodu alebo úpravy práv a povinností nahliadnuť do spisu svojho dieťaťa. Takže štátny úradník môže napísať, čo chce, a vy sa dozviete len to, čo pôjde na súd. Lenže ja chcem vedieť, akú povesť o mne tento štátny orgán vytvára, čo si zapisuje, aké informácie hľadá a koho všetkého informuje, že mám problém.

Komu vyhovuje, že to takto funguje?

Oveľa jednoduchšie zmeníte život jedného človeka ako systém. Keď hovoríme o konkrétnych deťoch, ktoré prišli do systému bez relevantného dôvodu, tak vám garantujem, že ja ich z toho systému vysekám. Viem, ako na to. Lenže koľko takýchto prípadov si môžeme dovoliť riešiť ročne pro bono? A koľko je nás takých, čo ich vieme zastupovať? Je však vôľa meniť systém?

U vás sa vôľa predsa prejavila. A boli ste pri moci, nie na vrátnici. Zlyhalo to preto, že ste tam napokon boli oveľa kratšie ako štyri roky, alebo ide o neochotu akejkoľvek vlády?

Zas je to o strachu. Vždy príde niekto, kto to chce nadšene zmeniť. Lenže zmena si vyžaduje podrobne vedieť, ako to funguje. Ak prídete nepripravení, tak sa zľaknete toho kolosu. Kým tápete a nemáte jasnú víziu, ľahko vás prevalcuje roky budovaný systém, plný nepochopiteľných pravidiel a vzťahov, a po čase sa vám začne zdať, že inak to vlastne ani fungovať nemôže. Môže.

 

Narodila sa v roku 1972. Vyštudovala sociálnu prácu a z tohto odboru získala aj titul PhDr. Je bývalá riaditeľka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, bývalá riaditeľka detského domova Pohoda. Už nikdy nechce vstúpiť do štátnej služby. Je mediátorka a vyjednávačka. Žije v Bratislave, má jedného syna.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?