Nemáme kauzu? Tak si ju ukradneme

Autor: Nataša Holinová | 28.4.2014 o 9:35 | (upravené 28.4.2014 o 10:00) Karma článku: 16,02 | Prečítané:  16960x

Po telefonáte, že na portáli topky visí môj zmrzačený text, som sa vydesila, že bulvár rozdupe prípad na atómy. Obete sú krehké už z princípu a obete inštitúcií dvojnásobne.

Linkovať to nemienim, vybrané ukážky samostatnej kreativity som zavesila zvlášť sem. Že tam spočiatku svietilo v červenom rámčeku slovo EXKLUZÍVNE, pokladám len za také drobné božie opatrenia, aby mi bolo stále už len veselo.

Niekedy majú celé odseky jedného autora, inokedy je to takýto mix textu odpísaného z denníka SME, z môjho blogu a ich textu: podčiarknuté pochádza zo SME, len prešlo topkárskou „redakčnou úpravou", svedčiacou často o nepochopení obsahu, kurzívne je z blogu a boldové patrí topkám.

Podľa mamy Moniky v deň, keď synčeka zobrali do nemocnice na Kramáre jej zavolali okolo jedenástej a tento fakt jej oznámili s tým, že rodina má zákaz za Tomáškom prísť, či domáhať sa akýchkoľvek informácií. Nešťastná mama ostala v šoku, bez milovaného synčeka.
Na tretí deň od podania telefonického podnetu učiteľky na ÚPSVaR, úrad požiadal bratislavský okresný súd o vyňatie dieťaťa z rodiny pre ohrozenie života a zdravia. Deň na to (22.11.) súd vydal predbežné opatrenie. Išlo o moment, keď sa z podozrenia stala papierovo istota. Na svete tak bolo týrané dieťa. V opatrení sa spomína vyjadrenie ženy, ktorá mala zlé správanie matky potvrdiť. Ženu však nikto nevidel a Tomáškovu rodinu nenavštívila, iba škôlku. Chlapčeka však po tom, čo súd vydal predbežné opatrenie, umiestnili do detského domova.

Autorkou paškvilu je Miroslava Ščobíková. Publikovaný bol asi hodinu, keď som zavolala vedúcemu spravodajstva topiek Branislavovi Karvašovi a požiadala ho, aby to stiahli, lebo článok je z veľkej časti okopírovaný a to, čo patrí topkám, je poriadne mimo.

Za najhorší pokladám lynč učiteľky, ktorú diskusia chcela zabiť alebo zmlátiť ešte niekoľko dní, a preto je veľmi nešťastné to, ako topky prípad nechápu a nechcú chápať. Učiteľky síce pochybili, ale ich diel viny sa dá považovať za najmenší a nevidím tam verejný záujem na odhalení ich identity, ani keď sa rozkrájam. Navyše už dvadsaťkrát povedali, ako ich to veľmi mrzí.

Pochybenie spočíva v tom, že počúvli úrad práce a dieťa odviezli do nemocnice bez akéhokoľvek zákonného podkladu. Topky sa síce odo mňa dozvedeli, že menujú nesprávnu učiteľku a dieťa odviezla iná, ktorej meno im nedám, ale nijako nezabránili tomu, že sa nesprávne meno rozširovalo ešte niekoľko dní a dav ju chcel rozdupať.

Asi o ďalšiu hodinu prišlo mailom čosi očarujúce: veľmi zdvorilá prosba o kontakt na rodinu.

To je mágia na úrovni advanced: najprv citovať dieťa, mamu aj starú mamu a potom si vypýtať kontakt na rodinu dieťaťa, o ktorom ste písali Vy aj my bodka smajlík.

Neskôr popoludní topky pridali link, hoci nesprávny.

Potom som Karvašovi aj Ščobíkovej poslala vybrané ukážky aj ukážky ich diskusie. Nič.

Asi pred rokom, keď topky naleteli na kačicu, sa Karvaš vyjadril, že článok stiahli a ospravedlnili sa, pričom za (neúmyselné) chyby kritizoval aj iné noviny. Teraz sa nekonalo ani stiahnutie, ani ospravedlnenie, pričom tu by mohol hovoriť o neúmyselnej chybe len niekto veľmi nepríčetný.

Ani sa nebavme o tom, že portál, ktorý má odvahu nazývať sa spravodajský, „napíše" kauzu, hoci nevidel aktérov, nečítal spis, ani jediný dokument, nezašiel na súd, neobehal škôlku, detský domov, pediatra, psychológov, slovom nič, len dostal jeden list a spýtal sa dvoch hovorcov. Ani sa nebavme o tom, koľko v tom mám roboty ja osobne, ale sadnúť si a napísať článok je až finále. Zisteného a nenapísaného je vždy oveľa väčší diel. Potrebovala som mať istotu, že tam týranie nebolo, a venujem sa len zákonnosti postupov. A bum ho, príde niekto, oproti komu je slon v porceláne Anna Pavlovová.

Prežila by som, dokonca v úplnej pohode, samotný fakt ukradnutých textov. To je mi len smiešne.

Znepokojuje ma však hrozivý potenciál takéhoto primitívneho prístupu. Prípad pochybného vyňatia z rodiny sa nedá písať bez elementárnej  znalosti systému, lebo potom sa stane, že daný portál obkydá podstatne menších vinníkov a usporiada ich lynč, sociálke sa venuje málo, nemocnici či súdu vôbec a ľahko si nechá natárať akékoľvek hlúposti, pričom ako jediné médium, s ktorým ústredie vôbec prehovorilo, nebude vedieť ani položiť otázky. Preto som osobe z topiek ešte v piatok popoludní trpezlivo a úplne zbytočne vysvetľovala systém aj nejakú četbu k téme som jej poslala - keď je nešťastie už hotové, nech sa aspoň nezhoršuje.

Takýto prípad však do bulváru vôbec nepatrí. Topkám ani na um nezíde, že keď zlynčovali učiteľku, môžu priamo spôsobiť poškodenie iného dieťaťa, lebo učitelia sa jednoducho budú báť nahlásiť skutočné týranie, aby si potom v diskusii, ktorú nikto nemaže, o sebe neprečítali, ako im treba rozflákať lebeňu, nožom na nich a podobne.

Nezdá sa, že „autorka" článku šípi, aký je rozdiel medzi sociálnou kuratelou a sociálnoprávnou ochranou, medzi sociálnou sestrou a sociálnou pracovníčkou a podobne, dokonca zavádza nový pojem „kolízny pracovník", v čom oceňujem nechcený vtip a dobre pomenovanú realitu, keďže sociálni pracovníci naozaj často kolízne situácie vytvárajú. Práve tieto pojmy mi však zredigovala na svoj nevedomý obraz.

Takýto ehm novinár píše potom o milovaných synčekoch, objímajúcich mamičkách a dušičke dieťatka, kým v skutočnosti šlo o opis právnej divočiny, ktorá je v tomto prípade pozoruhodná a iba tá je príčinou, prečo prípad patrí do novín. Nezákonnosť je to, čoho sa na Slovensku musia báť všetci, pripomeňme si len jednu občianku Maďarska.

Dáma, samozrejme, nevie, že kolízny je opatrovník, čo je to opatrovník, že je to úrad práce, nie jedna pracovníčka, a zaujímavé na tom je, že dieťaťu ho súd pridelil až po dvoch mesiacoch. Dáma samostatne ani do smrti nezistí, čo to v skutočnosti znamená: že dieťa nemalo dva mesiace ochranu a svojho zástupcu v situácii, kde zákon predpokladá kolíziu medzi záujmami rodičov a dieťaťa.

A z opačného konca: prečo sa úrad vyjadroval k odvolaniu a k vianočnému pobytu, keď ani nebol kolíznym opatrovníkom, ani sa toho dokonca nedomáhal? To sa mohol súdu rovno vyjadriť napríklad denník SME, o prípade podstatne lepšie informovaný a v tej chvíli z pohľadu zákona presne rovnaký účastník konania ako úrad práce, čiže žiadny, a to je zas informácia o súde. Aj preto je na Slovensku celý inštitút kolízneho opatrovníka na smiech, ale to už je iná téma.

Pojmové a štylistické zmeny majú iste svoj zámer. Pre účely počítania, koľko textu patrí topkám a koľko mne, som si ich nevšímala. Môj podiel na topkárskom článku predstavuje zhruba dve tretiny.

Mnoho topkárskeho sa opakuje do úmoru v rámci didaktických zásad, že učivo treba precvičiť, aby intelektuálna obec, čítajúca tieto skvosty, nezostala v zložitosti prípadu dezorientovaná. Potom pribudli uplakané mamičky aj nešťastní človiečikovia a napokon to, kvôli čomu očividne celá vec vznikla: odsek o učiteľke. Milovaný synček zrejme poslúžil len na to, aby si niekto vybavoval účty a sledujúc trochu stopu informácií už aj tuším, kto to bol.

Urobila by som všetko pre to, aby dělníci bulváru nevstupovali do týchto prípadov. Aj terminológiu, gramatiku a čiarky by som ich naučila. A zadarmo.

Neviem však, čo sa dá dosiahnuť pri takto ťažko neetickom postupe, aspoň kým ich obete nezačnú systematicky žalovať.

Na záver udeľujem topkám súhlas s uverejnením celého tohto textu* a v prípade aj najmenšieho spracovania si vyhradzujem právo na autorský dohľad podľa § 17 ods. 1 Autorského zákona. :)

* tohto textu - výlučne článok s názvom „Nemáme kauzu? Tak si ju ukradneme"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?