Kedysi dávno, za horami za dolami, sme s kamarátmi nechytili stop a neostalo nám nič iné, ako sa celú noc potulovať po Trenčíne. Vrcholne zničení sme asi o jednej v noci klesli na lavičku na korze a započúvali sa do príťažlivých zvukov večierka, ktoré sa rinuli z okna na prvom poschodí. Gramofón, priopité hlasy, nádherný ženský cigánsky spev. Do hodiny sa hostia porozchádzali a na prvom poschodí sa začala hádka. Nepadlo jediné sprosté slovo. Podľa hlasov sú to fakt Cigáni, zhodli sme sa.
- Niekedy si ako besná! - vykríkol chlap.
Žena sa pustila do plaču.
- Ako si mi mohol niečo také povedať?!?
Nastalo udobrovanie.
To sme sa už len pozerali na seba a nemuseli si ani hovoriť, že oproti týmto ľuďom sme posledné prasatá.
Viac či menej vulgárne nadávky sú pevnou súčasťou jazyka, či sa nám to páči, alebo nie. Nejakým spôsobom nadávame všetci, pretože jazyk je komunikačný nástroj a jednou z vecí, ktoré potrebujeme oznámiť svetu, je stav našich emócií.
Podobne ako je zbytočné zakazovať si emócie, ktoré sú spojené s nadmerným používaním zdrobnenín (anjelíček, kedulinky prídulinkáš?), nemá význam tváriť sa, že nie sme nahnevaní, rozhorčení a pobúrení, keď o chlp unikneme smrti na prechode pre chodcov.
City, pocity a nálady, ktoré nás vedú k inému ako neutrálnemu vyjadrovaniu, máme všetci. No práve o vulgarizmoch sa vedú nekonečné debaty z toho dôvodu, že máme rozmanito nastavenú vlastnú latku vulgárnosti, čiže niečo ako prah citlivosti.
Sú ľudia, ktorí použijú z daného súdka čokoľvek, kedykoľvek a v neobmedzených množstvách. V tých prípadoch už nadávanie stráca punc emocionality (napr. bezstarostne prednesené oslovenie ty kokot, čo je ekvivalent ty vole, preoblečený za kamarátsku dôvernosť). Ďalší použijú tiež čokoľvek, ale v kontrolovaných množstvách (napríklad my cholerici si tak v náhlych a nepríjemných situáciách vynahrádzame nedostatok strelných zbraní). Potom sú ľudia, pre ktorých je maximum hovädo, krava, riť, prípadne spojenie kravská riť. Nikdy by nezačreli hlbšie a nie preto, že by potláčali svoje emócie. Skrátka v bežnom živote kravskú riť nepoužívajú, takže keď sa ich pokúsi zraziť čierne BMW a sú vrcholne rozhorčení, bohato im to hovädo stačí. A ešte ďalej stoja ľudia, pre ktorých je nemysliteľné použiť ani niečo dokonale neutrálne.
Niekto cíti, že keď vo vzťahu k druhému človeku prvýkrát padne vulgarizmus, niet cesty späť, iný sa aj s najhoršími nadávkami šťastne preháda celým manželským životom. Stačí, ak sú manželia v tomto ohľade kompatibilní.
Z toho istého dôvodu rozlične vnímame aj mieru vulgárnosti vo filme, v divadle a literatúre. Ja proti nadávkam vo filme nič nemám, pokiaľ sú použité účelne, t. j. buď sa ozrejmenie charakteru postavy, alebo na vyjadrenie emócie. Šupnúť len tak ľahučko postave do reči hovno je spoľahlivý, hoci dosť lacný prostriedok, ako rozosmiať 15-ročné publikum, ale v zásade sa môžeme tešiť, že dnes si už postavy zločincov nehovoria ty darebák, ty lump. Bývala to častá chyba decentného a (auto)cenzurovaného prekladu.
Ak chceme, aby divák film prijal, nemôžeme sa tváriť, že nadávky neexistujú. Treba ich len správne použiť. Dramaturgovou snahou je, aby postavy rozprávali tak, ako im zobák narástol. Profesor nech rozpráva ako profesor a kočiš nech nadáva ako kočiš. Nie sme v 19. storočí, keď Eliška Krásnohorská protestovala proti „chytit pod krkem" v ktoromsi librete a Smetana jej námietku prijal. Je na smiech, že v puritánskych Spojených štátoch je dodnes Kurt Vonnegut vo väčšine knižníc na indexe, pretože používal slovo motherfucker. Prvý raz sa objavilo v Bitúnku č. 5 a odvtedy sa to už s ním vlieklo. Človek by si myslel, že ho v najstaršej demokracii šupli na index pre jeho celoživotný názor na americkú politiku, a zatiaľ je za tým blbý motherfucker.
Je však trochu rozdiel, keď si 10-ročný Alexander v Bergmanovom filme Fanny a Alexander šeptá na pohrebe svojho otca:
Doriti - hovno - lajno - šťanky - prdieť - srať - riť - grcať - filcky - pizda - kurva...,
a keď postava v novučičkom slovenskom filme ľahostajne vyhlási: Idem už dopiče. Aspoň ja som bez tej druhej repliky pokojne mohla žiť, je totiž dokonale samoúčelná.
Čo sa mi skutočne hĺbkovo hnusí, je agresivita takého Kontrafaktu, vulgarizmami len vyjadrená. Vadí mi emócia, nie slovo. Odstránime agresivitu, ak zakážeme slovo? Jasné, že nie.
Použité zdroje:
- Reflex 51-52/2007
- Ingmar Bergman: Šepoty a výkriky, 1987, Slovenský spisovateľ
