Párkrát som dostala otázku, prečo si myslím, že reedukačné centrá sú čosi neuveriteľne zvrhlé. Iste aj pre tento príbeh dievčaťa, o ktorom už roky nič neviem, a tak len dúfam, že sa má tak dobre, ako sa len dá.
Jedináčka zo stredného Slovenska, premiantka na gymnáziu, z funkčnej rodiny, sa dostala do zásadného sporu so svojimi rodičmi v momente, keď si našla frajera podstatne staršieho od seba a odmietla sa ho vzdať. Keď vytrvalo odolávala, rodičia nevymysleli nič lepšie, ako šupnúť ju do reedukačného domova na východe Slovenska. A keďže podľa zákona sa do tohto zariadenia dá dostať dvoma spôsobmi: rozhodnutím súdu alebo na žiadosť rodičov, pričom zákon už nenariaďuje nijakú kontrolu ich súdnosti pri takomto závažnom rozhodnutí, nešťastie bolo hotové.
Dievča, logicky, svoju rodinu po tomto kroku úplne zavrhlo a koncentrovalo sa len na svoj odchod z domova k frajerovi podobne, ako keď si väzeň robí čiarky na stenu. Mlčanlivo a bez štipky dôvery ku komukoľvek dospelému sa vypracovala na tzv. vzornú chovanku. Jednoducho sa rozhodla prežiť to a na rozdiel od mnohých iných chovaniek mala nejakú víziu budúcnosti. Onedlho potom, čo sme ju videli naposledy a dívala sa na nás rovnakým pohľadom ako na hrhovský personál ("Dlabem na vás"), sme sa dozvedeli, že ušla a zľahla sa po nej zem. Zjavne sa rozhodla prečkať niekde v úkryte čas, ktorý jej ostával do 19. narodenín, čo je hranica, za ktorou už nad ňou nemali moc.
Možnosti ďalšieho vývoja boli dve: buď je jej frajer v poriadku a šťastne žili, až kým nepomreli, pričom dievča prišlo "len" o rodičov, alebo v poriadku nie je, a v tom prípade dievča nemá už vôbec nikoho. Ak aj s rodičmi našli k sebe cestu, iste to nebola prechádzka ružovým sadom.
Riaditeľ zariadenia by musel byť onakvejší osvietenec, aby takýchto rodičov poslal do teplých krajov a povedal im: "Vaše decko sem nepatrí, mažte niekam do psychologickej poradne, aby ste ako rodina vyriešili tento problém bez ujmy na zdraví. Keď ju tu necháte, prídete o ňu."
Z môjho pohľadu tak jednoznačne štátna inštitúcia dopomohla páru nevedomcov k maléru oveľa väčšiemu, než bol prvotný problém. Toto je práve tá časť problematiky reedukačných domovov, ktorú som nazvala vágnejšou a ktorou sme sa kedysi rozhodli nezaoberať skôr ako rukolapnými porušeniami zákona zo strany riaditeľa Filipa, pretože je podľa mňa náročnejšia na chápanie.
Vlády prichádzajú a odchádzajú. V kaštieli naďalej pracuje človek, ktorý má na krku doposiaľ nezistený počet trestných oznámení. Budú sociálne veci, ešte kým si pobalia, znovu skákať po plafón a bude sa školstvo opäť veselo usmievať, ak sa zase vyjadrím, že štát svojím ničnerobením ticho požehnáva toto konanie?