V Hrhove sme posledne boli dosť dávno a naše staré kontakty si už roky užívajú slobodu. Zistiť niečo o 400 km vzdialenom prostredí, kde sú ľudia systematicky zastrašovaní, nie je nič jednoduché, ale po článkoch v máji a v júni sa mi pár ľudí ozvalo. Spoločné mali to, že odmietali priznať svoju identitu aj predo mnou.
Preboha, v čom tí ľudia žijú? vravela som, keď som končila hlasité čítanie jedného mailu: "Prepáčte, že sa nepredstavím, ale mal/a som už dosť problémov..." Predstavte si taký malý totáč, plný ubitých a podozrievavých ľudí, ktorí nevedia, odkiaľ očakávať najbližší úder. Skúsenosti im kážu obracať sa aj na inštitúcie radšej anonymne. Ani noha neašpiruje na ocenenie Biela vrana (čo im nevyčítam ani náhodou). Naopak, obhajkyňa bývalého riaditeľa nemala problém diskutovať pod svojím menom, na otázky neodpovedala a diskusiu opustila, až keď ju anonym obvinil zo spoločného popíjania s Filipom. Rozdelenie na silných a slabých v teritóriu je však jasné.
Potom sa mi cez Facebook prihlási dievča, ktoré pre potreby tohto článku budeme volať Jarka. Jarke sa dostalo do uší, že zháňam informácie o dnešnom Hrhove a o februárovom incidente.
Dievča pricestuje do Bratislavy a v najhorúcejšom lete robíme rozhovor o všetkom možnom pekne zoširoka. Celý rozhovor sme natočili a mňa dodnes najviac neprekvapuje opis februárovej bitky, aj tak nepoužiteľný, lebo nešlo o priame svedectvo. Skôr ma šokuje jej názor, že Hrhov je užitočné zariadenie, lebo rodičia už nevedeli, čo s ňou doma majú robiť. Otázky som koncipovala tak, že Jarka mala príležitosť vysvetliť všetko dobré aj zlé. Pri rozlúčke som jej zopakovala, že môže kedykoľvek odvolať svoj súhlas s publikovaním jej výpovede pod vlastným menom, a na ten účel sme si spravili aj takú fotku, kde ju vidno len od chrbta.
Dievčina ma vždy kontaktovala cez Facebook, a keď som jej dala svoje súkromné číslo, tak aj cez SMS. Výlučne týmito dvoma kanálmi. A nikdy sa nepodpísala ináč ako Jarka.
Skončili sa prázdniny a dostala som mail. Opakujem: mail (na môj gmailový účet, verejne prístupný na blogu) a navyše podpísaný "Jaroslava". Pre tieto dve chyby pisateľa mi najprv napadlo, že ide o provokáciu. Na zákaz "Jaroslavy" publikovať jej výpovede som odpovedala: OK, jasné, platí presne to, na čom sme sa dohodli. Vzápätí som vytočila obe jej čísla, obe nedostupné.
Na druhý deň prišiel obsiahlejší mail, dokonca s akousi neurčitou vyhrážkou. Tvrdila, že si neuvedomila, čo mi vlastne rozpráva, že sú to lži a Filipovcom ublížila, hoci nemá prečo. Na konci sa Jaroslava zmienila, že teraz už bude robiť rodičom len radosť, na čo je Hrhov ideálny. Už som nadobúdala presvedčenie, že niekto ju posadil za počítač a oba maily jej jednoducho nadiktoval. Jej chýbajú určité schopnosti, aby si uvedomila, že mail mi nikdy nepísala, a jemu to zas ani v päte nenapadlo, čo rovnako platí pre spôsob podpisu.
Na jednej strane sú takéto udalosti deprimujúce, lebo nátlak spišskej chobotnice zrazu cítiť až do mojej obývačky, na strane druhej ma skutočne bavil fakt, že ktosi zakázal Jarke zverejniť jej pozitívne hodnotenia Hrhova. Napokon, od nej mám informáciu, ktorú som poskytla serveru aktuálne.sk: dnes sa už vraj samotky nezneužívajú. Keby Vladimír Filip tušil, ako pekne o Hrhove rozprávala, hádam by jej aj ľavý členok pobozkal.
Už však zrejme nebude mať príležitosť.
Bývalý riaditeľ Filip dostal včera výpoveď pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Po x sťažnostiach na rôzne okruhy jeho činnosti od hospodárenia cez zaobchádzanie so zamestnancami až po fyzický útok na zverené osoby, po trestných oznámeniach, ktoré nikoho netrápili, konečne po vyšetrení februrárových udalostí prišla výpoveď.
