Bývalá riaditeľka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ida Želinská mi okrem iných porozprávala o prípade chlapca z detského domova, ktorý za 19 rokov svojho života vystriedal 17 inštitúcií. V tomto je pravdepodobne rekordman. Nič nespáchal, podľa jej slov bola jeho jediná negatívna vlastnosť tá, že bol otravný. Keďže nemal nikoho, kto by sa bil za jeho práva a stál na jeho strane, štát si ho po celý život prehadzoval ako horúci krumpeľ. V praxi to zrejme znamená, že sa nejakému sociálnemu pracovníkovi len vŕšila na stole kopa papierov k jeho prípadu.
Vysvetľujte občanovi, ktorý sa netají s názorom „len tie cigánky pozatvárajte, kým nás nepozabíjajú“, že všetko je inak. Ten nie je zvedavý na nejaké porušovanie ľudských práv, denne má v novinách oveľa lepší bulvár, taký, nad ktorým netreba premýšľať, a menej bezútešný.
Ak sa mne v Spišskom Hrhove zdalo najpríšernejšie to, že bývalý riaditeľ so smiechom nazýval bezokenné samotky „Interhotel B“ a zatváral tam decká na dlhšie ako vtedy zákonom povolených 72 hodín, dievčatá v reedukačnom domove to vnímali inak. Často už v tomto veku disponujú takými otrasnými zážitkami, že toto sa im vidí len ako ďalšia malá životná komplikácia, ktorú treba prekonať. Nepýtali sa nás, ako im dokážeme pomôcť so samotkami, ale kam majú ísť po prepustení. A na to nemáme odpoveď ani my, ani náš štát. Na ulici končí až tretina bývalých chovancov detských domov. Dnes už chápeme, ako sa to môže stať.
Celý článok si môžete prečítať v júnovom Nota bene.
4. jún 2012 o 10:56
(upravené 14. jan 2014 o 17:36)
Páči sa: 0x
Prečítané: 910x
Štátna výchova - sériová výroba sociálnych prípadov
Pred rokom som napísala, že týranie detí sa deje s tichým požehnaním štátu. Bol to omyl, nadiktovaný apriórnou dôverou. V skutočnosti sa to deje v starostlivej réžii štátu.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)