reklama

Policajt, ktorý vie písať

Rozhovor s Dominikom Dánom bol pôvodne publikovaný v časopise Nota bene. Už rok neposkytuje rozhovory, ale pre Nota bene urobil výnimku. „Váš časopis má určité špecifikum a ľudia, ktorí si jeho predajom zabezpečujú aspoň aký-taký príjem, si zaslúžia súcit a pomoc,“ tvrdí obľúbený slovenský autor DOMINIK DÁN, ktorý vystupuje pod pseudonymom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ako knižná redaktorka často odporúčam autorom, aby si prečítali korektúru a ešte opravili, v čom boli možno nepochopení a čo by doplnili. Aký je dnes, po toľkých knihách, váš autorský postup? Posedíte si s redaktorom nad rukopisom?
Neposedím, v dnešnej modernej dobe komunikujeme mailom a mobilom, ale o to častejšie. Opravy korektora a redaktora akceptujem na 95 percent, pretože až tak často majú pravdu – samozrejme, čo sa týka pravopisu, slovosledu, štylistiky a tak podobne. Ale sú veci, na ktoré si siahnuť nedám, a viem sa zaťať. Čo ma dokáže naozaj vytočiť, sú neustále novoty v slovenskom jazyku. Nedokážem použiť slovo vôdzka, lebo od malička som vodil psov na vodítku, a nikdy som vo vinárni nevypil ani jeden vínny strek, vždy som pil striky, a keď niekto robil zlé veci, robil prasačiny, a nie prasaciny... Je toho viac a dosť ma to vytáča.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V jednom dieli televízneho seriálu, na ktorom ste spolupracovali, zaznelo: cela policajného zadržania. Opravila by som to na celu predbežného zadržania. Správne?
Nie, nie je to správne. V slovenskej polícii máme takú módu, že približne každé tri-štyri roky prestriekavame názvy. Účel a zmysel zatiaľ nebol vysvetlený, asi sa ani vysvetliť nedá. Tá cela sa už volala aj policajného zadržania, aj predbežného zadržania, takže v seriáli to bolo správne. Dokonca som kvôli tomu volal do cely, ako sa teraz volajú, a bol to aktuálny oficiálny názov. Inak spolupráca na seriáli bola vynikajúca, nástrel scenára písal renomovaný český scenárista a ja som opravoval odborné chyby a dorábal dialógy z prostredia polície a podsvetia. Potom nasledovali sedenia s dramaturgom, režisérom, producentom a scenár sa „dopilovával“, ako tomu oni hovoria. Bolo to veľmi poučné, preto som súhlasil so spoluprácou na druhej sérii Kriminálky Staré Mesto, ktorú som dopísal minulý mesiac a nakrúcať by sa malo na jar budúceho roka. V rozhovoroch ste vždy zdôrazňovali, že nie ste policajný vyšetrovateľ. Myslím, že štruktúra slovenskej polície a rozdiel medzi vyšetrovateľom a detektívom sa dá pochopiť práve z vašich kníh. Nedeprimuje vás, že ľudia čítajú tak povrchne? Nedeprimuje, iba otravuje, ale nie to, že si to nepamätajú čitatelia. Tí majú na pohodlnosť právo, lebo detektívku nečítajú ako učebnicu, ale ako oddychovku. Otravuje ma ignorantstvo takzvaných profesionálnych novinárov, ktorí idú robiť rozhovor z istého špecifického prostredia a sú príliš pohodlní osvojiť si aspoň základnú, navyše vôbec nie ťažkú terminológiu. Dokonca sú schopní svoje ignorantstvo dotiahnuť do konca – aj po autorizácii a vysvetlení vydajú článok po svojom, s pôvodnými chybami.
Na novinárov ste nabrúsený od svojej druhej knihy. Prečo? Nie som nahnevaný, iba som už s nimi prestal bojovať, lebo som pochopil, že je to boj s veternými mlynmi. V okruhu mojich známych je pár ozajstných žurnalistov, s ktorými spolupracujem naďalej a rád, lebo sú profesionáli. Navyše sú to ľudia, ktorí poznajú moju skutočnú totožnosť, a pritom rešpektujú moje prianie ostať v anonymite a nikdy sa neznížili k lacnému „rádoby“ fantastickému článku o bombastickom odhalení záhadného D. D. Som im za to vďačný a vážim si ich ako profesionálov aj ako kamarátov.
Ľudia sú, naopak, nasrdení na policajtov. Robí to bariéru, keď niečo potrebujete od tzv. bezúhonného človeka? Policajti nie sú obľúbení, lebo dávajú ľuďom pokuty. To je všeobecne rozšírený názor od čias starého Ríma, ale nie všetci ľudia sú na nich naštvaní. Veľmi veľa ľudí už potrebovalo ozaj serióznu pomoc v naozaj vážnych, niekedy až životne dôležitých situáciách, a polícia pomohla. Takí ľudia sú vďační, nie naštvaní. Málokto si vie predstaviť, ako vďačne a úprimne vie plakať matka, ktorej policajti po troch dňoch vrátia unesené dieťa, alebo otec, ktorému znásilnili a na smrť dobili dcéru, a policajti páchateľov chytili a poslali tam, kam patria. Takíto ľudia žiadnu bariéru nemajú. Spolupráca polície s občanmi je vždy o tom, na koho narazíte, je to lotéria, ale vo všeobecnosti je to skoro v poriadku.
Tomu rozumiem, ale tvrdím, že tá averzia nie je len pokutami a neprofesionálnym správaním sa dopravnej polície, to by bolo povrchné. Je to súbor viacerých interných faktorov, prebujnená administratíva, byrokracia, zbytočné prieťahy pri vyšetrovaní a v konečnom dôsledku aj situácia v súdnictve. Ak sa chudák človek dočká ukončenia vyšetrovania po dvoch rokoch a rozsudku po ďalších piatich, nemôže mať tento štátny aparát v láske.
Používate slovo „fízel“. Aký má presne význam? Je to všeobecne rozšírené označenie policajtov a používajú ho aj policajti medzi sebou, takže asi nebude hanlivé. Ak sa niekto dokáže uraziť pre takéto označenie alebo pre nejaký policajný vtip, tak je duchom malý, nemá zmysel pre humor a chýba mu životná miazga.
Nepoznám človeka, čo by si rovnako ako vy nemyslel, že Havlova amnestia bola tragický omyl. Okrem toho som však vo vašich knihách našla aj akúsi nostalgiu či sympatiu k časom spred roku 1989. Ako sa na to pozeráte? Nič neidealizujem, iba fakty a udalosti uvádzam tak, ako sa stali a ako sme ich videli očami súčasníkov. Porovnanie a prípadné uzávery nechávam na čitateľa. Havlova amnestia bol krutý omyl a mnoho ľudí stál život a zdravie, na to sú štatistiky. Čo sa týka prelomového roku 1989, to predtým bola iná doba, iná spoločnosť, to potom malo byť niečo úplne nové, vybudované na nových základoch. Mňa iba mrzí, že v záchvate budovania niečoho nového a ničenia toho starého sme príliš často s vaničkou vyliali aj dieťa. Možno až o päťdesiat rokov budú vedieť historici objektívne zhodnotiť, čo sme to tu za dvadsať rokov po revolúcii vlastne vybudovali a kam sme sa až dostali.
Keď moja mama čítala vašu knihu, kde bol v močovke v Rači utopený človek, naliehavo ma žiadala, nech sa nepotulujem po vinohradoch, lebo „čítala Dána“. Onedlho môj kolega našiel v lesoch nízko nad Račou vykopaný hrob. Ktorú bratislavskú štvrť pokladáte za najnebezpečnejšiu? Asi sa zhodneme, že Naše Mesto nemusí v obyvateľoch vzbudzovať väčšiu nervozitu. Veľmi nenápadne ste stotožnili Bratislavu s Naším Mestom, ale to neplatí všeobecne pre všetky romány. Podľa mňa Bratislava nevzbudzuje žiadnu nervozitu. Ani obzvlášť nebezpečné lokality tu nie sú. Štatistiky hovoria jasnou rečou, z hľadiska násilnej trestnej činnosti sme v európskom meradle celkom mierumilovná krajina. Horšie je to s latentnou trestnou činnosťou, ako je napríklad korupcia, rozkrádanie, tunelovanie... V tom by sme väčšinu Európy nechali ďaleko za sebou. Aspoň v niečom. Čo sa týka Nášho Mesta, tam musí prekvitať násilie a šantiť podsvetie, lebo je to teritórium mojich protagonistov a miesto deja mojich príbehov, a tam by som si na noc zatváral okná aj ja.
Keď má človek naozaj dôvod na opatrnosť, môže si zadovážiť plynovú pištoľ. Čo si o nich myslíte? Smejem sa im. A nielen plynovým. Väčšina ľudí si naivne myslí, že keď si kúpia akúkoľvek pištoľ, už sú za vodou a nič sa im nemôže stať. Je to strašný omyl. S pištoľou to máte ako s bicyklom. Ak si niekto kúpi bicykel, aby mohol rýchlejšie utiecť pred zlodejom, musí vedieť bicyklovať a pravidelne aj trénovať, inak spadne a oderie si koleno. Veľká väčšina súkromných zbraní je trvale zamknutá v skrini alebo v trezore súkromnej firmy, a keď ju raz za rok majiteľ vytiahne, môže si tak maximálne prestreliť to odreté koleno, ale určite sa ňou nedokáže ubrániť.
Platí, že keď s ňou budem stáť zoči-voči strelcovi s ostrými, každý súd ho oslobodí, aj keď ma zastrelí? Toto je oblasť nutnej obrany a krajnej núdze. Tá sa vždy vyhodnocuje individuálne a nedá sa zovšeobecňovať. Pri každom použití zbrane na verejnosti musí vyšetrovanie a napokon sudca presne určiť a zvážiť pomer medzi mierou ohrozenia a primeranosťou obrany, teda použitia zbrane. Nie je to ľahké a už aj ja som počul o pár rozsudkoch, ktoré boli veľmi čudné.
Čo si myslíte o veľmi rozšírenom držaní zbraní v mnohých amerických štátoch? V Amerike je 300 miliónov strelných zbraní vo voľnej držbe. To znamená, že asi na každého občana už bola vyrobená aspoň jedna strelná zbraň. Potom to u nich aj tak vyzerá, ako informujú médiá. Pištole by mali zmiznúť z predajných pultov, lebo to nie je bežný tovar, sú určené iba odborníkom na presne špecifikovanú činnosť. Ja osobne s veľkou nevôľou sledujem, ako sa národ vyzbrojuje. Ak sa nedá v železiarstve kúpiť granát, dynamit, kanón, samopal, tank, tak nevidím dôvod, aby sa na pulty dostali práve pištole. Aj pištoľ je určená na likvidáciu živej sily na krátke vzdialenosti a často môže byť oveľa účinnejšia než granát. Nevidím v tom logiku a tvrdím, že zbrane patria do rúk odborníkom, a nie podnapitým vagabundom na diskotéke alebo súkromným podnikateľom, ktorí si naivne myslia, že si nimi ubránia svoj kufrík plný peňazí. Onedlho sa aj u nás začne strieľať na základných a stredných školách, potom sa už možno niekto rozhýbe. U nás je to tak: kým sa nič nedeje, tak sa nič nedeje.
Čo podľa vás v Trestnom zákone vyslovene chýba? Poznámka, že každý občan od 14 rokov vyššie si ho musí pod hrozbou veľkej pokuty povinne prečítať. Ja viem, utópia, ale predišlo by sa mnohým problémom, keď advokát vysvetlí svojmu mandantovi, čo vlastne vyviedol a koľko rokov ho za to čaká. Mandant skolabuje a advokát nepekne zarobí. V praxi sa tomu hovorí neznalosť zákona, ale tá, ako vieme, neospravedlňuje!
Nie je choré, že budúci obvinený má podľa Trestného poriadku svedka aj s adresou ako na tácke, ale svedok nemá nárok ani na kópiu svojej výpovede? V Trestnom poriadku je tuším šesť paragrafov, ako naháňať svedka. Nespôsobuje takýto systém problémy s ochotou ľudí svedčiť? Svedkovia sa boja svedčiť všade na svete, to nie je iba dôsledok našej právnej úpravy. Samozrejme, že je obťažujúce byť svedkom a chodiť na predvolania. Na druhej strane, nemôže byť každý utajený svedok a nechať sa vypočúvať cez telemost. Stredná bezbolestná cesta ešte neexistuje, ani sa len nezačala asfaltovať.
Detektívky sú okrem iného správa o tom, aká strašná beštia dokáže byť ľudská bytosť. Ako si vysvetľujete ustavičný záujem o tento žáner? Sklony k násiliu máme podedené po predkoch a tenký náter civilizácie nemôže úplne prekryť desaťtisíce rokov evolúcie. Ešte stále nás baví zabíjať, ibaže sme meče a oštepy vymenili za bomby a rakety. V krajinách, kde sa práve nebojuje, si dav vybíja svoju agresivitu na futbalových štadiónoch, v kinách, kde z plátna tečú potoky filmárskej krvi, a čítaním detektívok. V podstate však ide stále o to isté, Homo sapiens sapiens je živočíšny druh, ktorý miluje krv. Zvlášť, ak tečie z niekoho iného.
Dominik Dán Narodil sa nevedno kedy. Vyštudoval nevedno čo. Je úspešným autorom detektívnych príbehov a zároveň pracuje ako policajt, možno dokonca na oddelení vrážd. Žije v Našom Meste aj v Bratislave, má nezistený počet detí a pravdepodobne manželku. Objektívne sa však zistilo, že pije pivo ako Dán a fajčí ako Turek. Typický Slovák.

Nataša Holinová

Nataša Holinová

Bloger 
  • Počet článkov:  89
  •  | 
  • Páči sa:  3x

jazyčnica -e -níc ž. hovor. pletkárka pejor. jazyčnica, teraz aj na ešte lepšom blogu Zoznam autorových rubrík:  Ňa nebudete nasírat furtČlánky publikované indeJazykové oknovinyFotkyV dôchodku nad krémešmiPitominky furt

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu