Teraz zámerne vynechám ďalšie okolnosti prípadu, ktoré môžete nájsť v spravodajských článkoch tu a tu, a sústredím sa výlučne na to, ako inštitúcie vyrobili týranie.
V prvom kroku potrebujeme niekoho, kto skontaktuje ÚPSVaR, čiže úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Iba úrad totiž môže využiť paragraf 75 a) Občianskeho súdneho poriadku o okamžitom vyňatí z rodiny, iným slovom, priamo rozhádaným expartnerom tento nástroj nepomôže.
V našom prípade to boli učiteľky materskej školy. Na úrad sa obrátili najprv telefonicky, potom písomne. Telefonát som nepočula, ale v súdnom spise leží ich písomný podnet. Zaujímavé na ňom je, že nehovorí o týraní, ale o podozrení zo zanedbávania starostlivosti a výchovy.
Učiteliek som sa na tento rozpor spýtala. Odpovedali, že aj v telefóne hovorili o zanedbávaní a že sa dokonca „zámerne vyhýbali slovu týranie“, lebo samy si nemyslia, že Darinka je týraná. Tvrdili však, že bola zbitá, a odfotili si modrinu, o ktorej ešte bude reč.
Telefonický podnet nechal úrad dva dni chladným. Potom sociálna pracovníčka Janovičková inštruovala učiteľku, aby odviezla dieťa na Kramáre a nechala ho hospitalizovať s podozrením na týranie. To bol aj deň, keď sa začalo papierovať.
Janovičková požiadala učiteľky, aby podnet doručili aj písomne a aby podali na polícii trestné oznámenie na Darinkinu matku, hoci trestné oznámenia majú podávať podľa internej normy úradu samotní zamestnanci sociálno-právnej ochrany. Janovičková učiteľkám tvrdila, že je to pre ich krytie.
Učiteľky dokvitli na políciu aj so zanedbávaním a mali so sebou kópiu svojho listu pre úrad. Tam im vraj povedali, že to musia viesť ako týranie. Polícia o 30 dní trestné oznámenie zamietla, lebo nenašla ani pol dôkazu. Navyše rozložila aj tvrdenia učiteliek typu „dieťa na ihrisku bez dozoru hádzalo fľaše do okoloidúcich, kým matka s priateľmi na lavičke popíjala alkohol.“ Policajti vypočuli troch rodičov z ihriska, jeden z nich dosvedčil historku o popíjaní skupiny ľudí na lavičke, nepotvrdil však prítomnosť Darinkinej matky. Polícia tiež našla svedka, ktorý pozná svedka toho, že Darinka sa na ihrisku hrabala paličkou v hovne.
Nerobím si srandu. Z takýchto tvrdení sa totiž poskladalo štátne traumatizovanie dieťaťa v podobe vyše 3-mesačného pobytu v detskom domove. Učiteľky sa mi priznali, že uvedené historky mali od iných rodičov. Znamená to, že inštitúciám stačia na takýto vážny zásah do rodiny len obyčajné klebety.
Vráťme sa k dňu hospitalizácie. Sociálna sestra napísala úradu, aby podal návrh na vyňatie z rodiny. Nenavrhla to však pre zranenia – dieťa žiadne nemalo. Dôvodom bolo „avizované podozrenie“.
Už sa tam vkradlo aj týranie, ale stále sa píše o podozrení.
V ten istý deň napísala Janovičková návrh na súd (podpísal ho šéf oddelenia). To bol moment, keď sa z podozrenia stala papierovo istota a týrané dieťa je na svete.
Vo všetkých papieroch sa uvádza informácia od sociálnej sestry, že „dieťa bolo ustráchané.“ S myšlienkou, že aj ja by som bola ustráchaná, keby ma bez mamy odviezli do nemocnice, som sa učiteliek spýtala, prečo malú nevzali k jej lekárke, ktorú pozná a je to 5 minút pešo. Nebol by to pre dieťa podstatne menší stres? „Lebo Janovičková kázala postupovať takto,“ znela odpoveď.
O ďalšie dva dni neskôr nemocnica prepustila dieťa „v dobrom stave“ do detského domova. Premenu podozrenia na hotový záver vidno v skrátenej podobe aj v prepúšťacej správe.
Celý nález bol diskrétny opuch zápästia, jedna modrina staršieho dáta a atopický ekzém.
Skúste s takýmto nálezom volať sanitku alebo navštíviť pohotovosť a vyrazia s vami dvere. Urobte to isté, ale vyslovte navyše podozrenie na týranie, a máte týrané dieťa.
Všimnime si slovo „susp.“, v epikríze vyslovené dvakrát. Značí to podozrenie. A zrazu sa „susp.“ stratilo, ani zbohom nám nedalo. Bez psychiatrického či psychologického vyšetrenia, bez akejkoľvek ďalšej liečby či kontroly vznikla diagnóza „iný syndróm týrania rodičom“. Zaujímavé na nej nie je len to, na základe akého chabého nálezu vznikla, ale aj to, že zahŕňa aj označenie údajného páchateľa. Keby aj dieťa bolo týrané, odkiaľ vieme, kto to páchal? Nemohla to byť babka, súrodenec, učiteľka? S dieťaťom ani matkou nehovoril nikto a ich interakciu sledovali až v detskom domove počas návštev. Psychologické vyšetrenie sa nekonalo až do konca.
Podľa môjho názoru má nemocnica čo vysvetľovať, mne však na otázky o svojom postupe neodpovie – ako obvykle, keď má maslo na hlave, nebude o konkrétnych prípadoch informovať. V prípade rôznych tragédií však bulváru preochotne dodáva podrobnosti aj v prípadoch, že možno zistiť identitu detí. Na odpovede nemocnice si teda musíme počkať, kým ju napríklad niekto nezažaluje.
Darinka je už doma, lebo odvolací súd zrušil predbežné opatrenie. Ako však zhodnotíme traumu, ktorú jej spôsobili štátne orgány na základe klebiet? Ako sa s tým dá konfrontovať všetkých zodpovedných, keď hlavnú vinníčku Janovičkovú pekne prikryli jej šéfovia? Že jej postup bol správny, tvrdia presne tí istí, čo dali na inú pracovníčku trestné oznámenie pre niečo, čo sa začalo rovnako – tak, že nešla do rodiny. Nie je to systém, ale chaos, v ktorom je dieťa na poslednom mieste.
